wz
 

Deň matiek

Pre mamičku

Keby som bol malé vtáča,

čo si nôžky v rose zmáča,

zniesol by som, ak to treba,

tebe mamka modré z neba.

 

Zobkal by som ti len z dlane

spieval piesne nevídané.

Keby som bol vietor, všetko by som plietol

Lietal by som ponad vráta, aj cez vrecko do kabáta.

 

Keby som bol hviezdička, svietil by som z nebíčka.

Žmurkal by som na mamku, dal by som je hádanku.

Keby večer z dverí, ja ho!
K nej do zástery.

 

Nesiem ti ruže

Nesiem ti ruže mamička moja,

lebo dnes veľký sviatok máš.

Keď srdiečka sa nám potichu spoje,

aj bez slov prianie rozoznáš.

 

Tá jedna ruža bude ťa hladkať,

keď budeš moje šaty prať,

a šepkať bude: mamička sladká

vždy si ťa budem milovať.

 

Keď budeš krájať okružok chleba,

tá druhá vždy sa usmeje,

že v očiach skrývaš po kúsku neba,

že s tebou mamka, dobre je.

 

Tá tretia zasa večerom povie,

keď ja už dávno budem spať.

Ďakujem mamka, ďakujem pekne,

chcem sa ti dobrou dcérou stať.

Naša mamka

 

V srdci nosím svoju mamku

ako vzácny drahokam.

Ku všetkým je dobrá, milá,

najlepšia však býva k nám.

 

Po celé dni u nás vládne

vrelý nádych pokoja.

Iba ruky našej mamky

v kľude nikdy nestoja.

 

Neviem ako všetko stihne,

veď má toľko roboty.

Ale ona, mamka zlatá -

ešte si aj zanôti.

Chcel by som byť ako ona,

pracovitý, veselý,

chcem, aby jej nežné oči

úsmevom vždy hľadeli.  

Spomínaš si?

 Už je to dávno, mami,

boli sme dvaja sme dvaja - sami.

Ty a ja v tebe ukrytý

ako puk kvietka zavitý.

A potom prišla krásna chvíľa,

prvý raz si ma pohladila

a šťastne si sa smiala

- veď si mi život dala.

 

Vravíš mi:

"synček, mám ťa rada

a slávim s tebou každý deň."

No i ja, mama zlatá,

dávam ti srdce -

horiacu, živú pochodeň.

Dovoľ mi, mami,

aby som raz z lásky,

keď bude zo mňa muž,

vyhladil všetky tvoje vrásky.

Mamulienka

Vraj som motýľ, vraj som lienka,

vraj som ako holubienka, ale je to klam!

Krajšiu ako holubienku svoju mamku mám.

 

Tá má také milé oči a v nich svetielka

a má také tmavé vlasy, tmavé asi ako tma,

také tmavé ich má.

 

Keby mala ale vlasy hoci ako ľan,

nestratila by z tej krásy,

bola by vždy krásna asi

ako jarná stráň.  

Príbeh lenivej Marcelky

Obsadenie:  R - rozprávač, M - Marcelka, m - mamka  

R - Marcelka bola dobrým dievčaťom. Mala iba jednu veľkú chybu. Bola trochu lenivá. Nie, nie vždy. Ak vonku svietilo slniečko, veľmi rada behala s ostatnými deťmi po dvore. Hrali sa, skákali a domov často išla až na tretie mamkino zavolanie. A keď pršalo? Zo svojej izbičky ani nevyliezla. Čítala knihy, alebo len tak ležala a predstavovala si, že je slávnou herečkou alebo speváčkou. Je iba samozrejmé, že pri takej „dôležitej práci“ ju nikto nesmel vyrušovať. Pomôcť mamičke? Aj na toto si našla „správnu“ výhovorku.

 

m - Marcelka, prosím ťa, poď mi pomôcť a poumývaj riad.

 

M - Ale, mami, ja nemôžem. Vieš, práve som si ľahla …a ocko, keď príde z práce, tiež si trošku poleží.

 

m - Áno, ale on je unavený a ty si dnes ešte veru nič neurobila.

 

M - Ale, no tak, mami, ja síce teraz nemám z čoho byť unavená, ale o chvíľku sa skončia prázdniny a ja musím načerpať síl do učenia. Sama si mi to tak hovorila, keď sme sa rozprávali o tom, na čo sú prázdniny.

 

R - Mamičke naozaj záležalo na tom, aby sa jej Marcelka dobre učila, a preto radšej nepovedala nič. Začal sa školský rok. Marcelka je už teraz piatačka a učivo je veľmi náročné. Ale ona ho predsa zvládne, keď načerpala cez prázdniny toľko síl. Po čase sa však ukázalo, že to veru tak nie je. V našej Marcelke sa udomácnila lenivosť.

 

m - Marcelka, čo bolo dnes v škole? Dostala si nejakú známku?

 

M - Známku?…Nie, nedostala.

 

m - Ale Katka, tvoja spolužiačka hovorila, že budete písať písomku z matematika.

 

M - No…písomku sme písali, no …ale to vieš, kým ju pani učiteľka opraví…

 

m - Tak dobre. Najedz sa a potom sa pôjdeš učiť.

 

M - Učiť? Mami, ja som ale dievčatám sľúbila, že s nimi pôjdem von.

 

m - Marcelka, prázdniny sa už skončili. Tvojou povinnosťou je predovšetkým učenie. Vieš, ako sa hovorí: najprv práca, potom zábava. Až sa poučíš…

 

M - Povinnosti, učenie, to je otrava! Keby som bola veľká! Vám dospelým je ľahko a príjemne žiť, keď nemáte žiadne povinnosti.

 

R - A milá Marcelka zabuchla za sebou dvere. Aj jej taška, pohodená za dverami v kúte svedčila o tom, že ani teraz z učenia nebude nič. Mamička otvorila tašku, vybrala z nej žiačku knižku a zistila, že tú písomku z matematiky naozaj písali. V poslednom zapísanom riadku sa skvela čerstvá pätorka. A tak si mamka povedala, že musí Marcelku presvedčiť o tom, aké je dôležité plniť si svoje povinnosti. Vedela, že krikom, či bitkou toho veľa nezmôže. Preto musí ísť na to inak. A o niekoľko dní…

 

M - Ahoj, mami. Som hrozitánsky hladná. Čo máme na obec?

 

m - Na obed? Nič, Marcelka. Vieš, bola som taká unavená, že som si ľahla a celý deň som preležala. Naozaj, nemala som čas navariť obed.  

 

M - Ale…

 

 - A ešte ti musím povedať, že si budeš musieť odteraz variť sama. Ja už variť nebudem. Aj otecko sa odo dnes bude stravovať v závodnej jedálni.

 

M - Ale keď ja variť neviem a som naozaj veľmi hladná!

 

m - Škoda, ale budeš sa musieť o seba postarať sama.

 

M - Nie, nie a nie! Však sme si hovorili aj na náboženstve, že rodičia sa musia starať o svoje deti! Je to ich povinnosť!

 

m - Ták, povinnosť. Ale veď sama si pred niekoľkými dňami hovorila, že byť dospelým je úžasná vec? žiadne povinnosti a bež tých sa veľmi ľahko a príjemne žije. Marcelka, Marcelka, vidíš, aké to je, keď si niekto zanedbáva svoje povinnosti. Len si predstav, že by si povedal ujo pekár, že už nebude viac piecť chlieb, alebo teta doktorka, že sa jej už nechce viac ošetrovať choré deti. To je tak, ako keby som sa ja už nechcela viac starať o teba a otecka. Každý si musí plniť svoje povinnosti. A tvojou povinnosťou je…

 

M - Ja viem: dobre sa učiť. Prepáč, mamička. Ja už nebudem viac lenivá. Pomôžeš mi v tom?

 

m - Ak to myslíš úprimne, pomôžem. A poprosíme ešte jedného veľkého Pomocníka. Poď, pomodlíme sa spolu, aby ti išlo ľahšie premáhanie tvojej lenivosti.   

© Aktualizované

03.08.2005